27. januára 2012

Vec pohľadu..alebo zjednodušuj pokiaľ je to ešte jednoduché

Keď som písal mikročlánok Keď nevieš čo povedať, počúvaj...... a ďalšie krátke rady, tak som bol pomerne rád, ako sa mi jasne podarilo sformulovať myšlienky.

Tento pocit som mal až dovtedy, kým som sa o jeho časti "Nečakaj od svojich podriadených vďaku......" nerozprával s niekým, kto prekvapivo rozmýšľa inak ako ja ..."Prekvapivo" bol pokus o sebairóniu (aby bolo jasné).. Lebo som už dávnejšie prestal predpokladať, že ľudia budú rozmýšľať tak ako ja len preto, že spôsob môjho rozmýšľania je pre mňa príjemný.

Ak veci príliš zjednodušíme, stanú sa zrazu príliš zložité.

Ale späť k: "Nečakaj od svojich podriadených vďaku......" 
Táto krátka rada mala "poradiť" vedúcim, ako sa vyhnúť chybe. 
Za touto radou hneď skákala iná krátka a to "Buď vďačný. Pros a ďakuj, vierohodne."
Vysvetlenie oboch rád naraz...
Ak je podriadený vďačný, tak je to super, ale vedúci by nemal robiť veci pre ľudí a potom zostať stáť a čakať dáke ďakovačky, lebo vzduch potom smrdí po očakávaniach. A keď niečo čakáte a je to o kúsok slabšie, ako ste čakali, tak vás to aj tak neuspokojí, takže nikto z toho nemá nič. Takže, nečakajte, nechajte sa prekvapiť. Ale na druhej strane, okrem prichytenia podriadeného pri úspechu treba byť pri poriadnej - jasnej, presnej , adresnej pochvale - poďakovaní, vierohodný. Tzn. nie spôsobom, dnes je streda tak to chválim a ďakujem za každú cenu...
Je úžasné, ak vďačnosť prúdi všetkými smermi. Ak neprúdi vôbec, je to zlé a je úlohou  vedúceho rozprúdiť tok vďačnosti zhora-dole, aj keď nie je žiadna istota, že sa mu čosi z nej dostane aj späť.
To je k tomu ozaj všetko a verím, že už ozaj jasné....

Predpokladám (bez výhovoriek), že tým, že som istú časť života vášnivo písal poéziu, tak sa mi zrejme darí zjednodušovať myšlienky, až do myšlienkového bezvedomia, tzn. až do nejasnosti.
Dúfam, že som sa poučil a verím, že keď vám nebude niečo z môjho písania jasné, tak sa ma spýtate.