Keď som písal mikročlánok Keď nevieš čo povedať, počúvaj...... a ďalšie krátke rady, tak som bol pomerne rád, ako sa mi jasne podarilo sformulovať myšlienky.
Tento
pocit som mal až dovtedy, kým som sa o jeho časti "Nečakaj od svojich
podriadených vďaku......" nerozprával s niekým, kto prekvapivo rozmýšľa
inak ako ja ..."Prekvapivo" bol pokus o sebairóniu (aby bolo jasné)..
Lebo som už dávnejšie prestal predpokladať, že ľudia budú rozmýšľať
tak ako ja len preto, že spôsob môjho rozmýšľania je pre mňa príjemný.
Ak
veci príliš zjednodušíme, stanú sa zrazu príliš zložité.
Ale
späť k: "Nečakaj od svojich podriadených vďaku......"
Táto
krátka rada mala "poradiť" vedúcim, ako sa vyhnúť chybe.
Za
touto radou hneď skákala iná krátka a to "Buď vďačný. Pros a
ďakuj, vierohodne."
Vysvetlenie
oboch rád naraz...
Ak
je podriadený vďačný, tak je to super, ale vedúci by nemal robiť veci pre ľudí
a potom zostať stáť a čakať dáke ďakovačky, lebo vzduch potom smrdí po
očakávaniach. A keď niečo čakáte a je to o kúsok slabšie, ako ste čakali, tak
vás to aj tak neuspokojí, takže nikto z toho nemá nič. Takže, nečakajte,
nechajte sa prekvapiť. Ale na druhej strane, okrem prichytenia podriadeného pri
úspechu treba byť pri poriadnej - jasnej, presnej , adresnej pochvale
- poďakovaní, vierohodný. Tzn. nie spôsobom, dnes je streda tak to chválim a
ďakujem za každú cenu...
Je
úžasné, ak vďačnosť prúdi všetkými smermi. Ak neprúdi vôbec, je to zlé a je úlohou
vedúceho rozprúdiť tok vďačnosti zhora-dole, aj keď nie je žiadna istota,
že sa mu čosi z nej dostane aj späť.
To
je k tomu ozaj všetko a verím, že už ozaj jasné....
Predpokladám
(bez výhovoriek), že tým, že som istú časť života vášnivo písal poéziu, tak sa
mi zrejme darí zjednodušovať myšlienky, až do myšlienkového bezvedomia, tzn. až
do nejasnosti.
Dúfam,
že som sa poučil a verím, že keď vám nebude niečo z môjho písania jasné, tak sa
ma spýtate.
Komentáre
Zverejnenie komentára